| Speciál: Americko-ruské vztahy: výzvy pro novou administrativu |
|---|
| Rok 1807 bývá považován za začátek diplomatických vztahů mezi oběma zeměmi.(i) Je to rok, kdy bylo Rusku nabídnuto, aby vyslalo svého ministra jako zástupce země do Spojených států. O dva roky později bylo zastoupení obou zemí reciproční a prvním... více >> |
|
| | Hrozí svetu nová októbrová revolúcia? (Veľká hra pokračuje)Politika - 18. 10. 2007 - Vývoj situácie v Iraku nasvedčuje tomu, že žiadna podstatná zmena tam nenastane ani tento a ani na budúci rok. Administratíva prezidenta Busha je neochvejne rozhodnutá pokračovať v doterajšom trende – udržiavať vysoký počet vojakov v tejto vojnou poničenej krajine s cieľom vytvoriť v Bagdade stabilnú pre-americkú vládu. 
Íránský prezident Ahmadínedžád (ilustrační foto) - Zdroj: Wikipedia Nedávne vystúpenie vrchného veliteľa amerických síl generála Petraeusa v Kongrese toto tvrdenie plne podporuje. Nasledujúce prejavy prezidenta Busha sú len potvrdením jeho nechuti niečo v irackej otázke meniť.
Výrazným argumentom pre zotrvanie na týchto pozíciách je vyhlásenie iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda, že Irán je pripravený zaplniť vákuum, ktoré by v Iraku vzniklo po prípadnom odchode amerických vojsk. A to je skutočnosť, ktorá je pre súčasné vedenie USA neprijateľná.
Oznámené postupné znižovanie síl je len kozmetickou úpravou a nutným zlom, na ktoré by USA aj tak museli pristúpiť, pretože jednoducho nemajú dostatok vojakov na pravidelné striedanie pozemných vojsk v tejto oblasti. Nie je predsa žiadnym veľkým tajomstvom, že stále klesá chuť a odhodlanie prostých vojakov bojovať vo vojne, o ktorej ani dosť dobre nevedia, prečo ju ich krajina rozpútala. Naďalej rastie nezáujem o vstup do ozbrojených síl – už niekoľkokrát v tomto roku sa nepodarilo naplniť náborové kvóty. A samozrejme rastie aj odpor verejnosti voči vojne priamo v USA.
Problém americkej administratívy je ten, že nemá veľa priestoru na manévrovanie. Väčšinu pozemných má síl viazaných vo vojne v Iraku, Afganistane a na stále nepokojnom Kórejskom poloostrove. Takto na prípadný vznik ďalšej krízy, v ktorej by potrebovala na presadenie svojich záujmov pozemné sily, Amerike zostáva len vojenské námorníctvo a letectvo. A nech sú tieto zložky ozbrojených síl akokoľvek mocné, jednoducho nie sú schopné a ani nemôžu pozemné vojsko nahradiť.
Iránska karta Cez víkend 15.–16. septembra sa uskutočnilo v Moskve zasadanie spoločnej iránsko-ruskej ekonomickej komisie. Zúčastnil sa ho aj iránsky minister zahraničných vecí Mottaki. V priebehu rokovaní sa mu dostalo uistenie, že Rusko dodrží svoje záväzky a pomôže dokončiť iránsku atómovú elektráreň v Busheri. Aj keď sa nad týmito sľubmi dá polemizovať, nikdy nemáme záruku, že sa tak naozaj nestane. Pravdou zostáva, že ani vedenie v Moskve (podobne ako vo Washingtone) by Iránom vlastniacim atómové zbrane nebolo potešené. Ale rusko–iránska spolupráca pokračuje – alebo je aspoň verejne deklarovaná.
Minister Mottakí tiež oznámil – a to je tá najpodstatnejšia a najzávažnejšia informácia vzťahujúca sa k jeho návšteve – že ruský prezident Putin navštívi Teherán 16. októbra tohto roku, kde sa zúčastní rokovania krajín Kaspického regiónu (Rusko, Irán, Azerbajdžan, Kazachstan a Turkmenistan). Podľa Mottakího Putin súhlasil aj s tým, že sa po konferencii stretne aj s najvyššími politickými predstaviteľmi Iránu.
A pretože je to tá úplne najposlednejšia vec, ktorú by si USA od Ruska priali, môžeme s určitosťou počítať s tým, že ju Putin urobí. Rusi sú v podstate potešení s tým, ako sa súčasná situácia v Iraku a Iráne vyvíja. Z ruského uhľa pohľadu sú Američania viazaní v zdĺhavej vojne, ktorá im pomaly ale isto odčerpáva sily i strategické zdroje. Porovnanie s Vietnamom je očividné. Čím viac amerických vojakov bolo vo Vietname, tým bolo pole pôsobnosti bývalého ZSSR vo svete širšie. Aj keď sú dnes možnosti a zdroje Ruskej federácie menšie ako tomu bývalo za čias ZSSR, nie je žiadnym tajomstvom, že Rusi majú záujem obnoviť svoju sféru záujmov a vplyv aspoň v rámci hraníc bývalého ZSSR.. Rusko samozrejme vidí americké snahy o podkopanie jeho postavenia v tejto oblasti a americké snahy preniknúť do krajín, v ktorých má svoje životné záujmy a snaží sa na ne reagovať.
Ak Amerika plánuje viesť vojnu v Iraku (aspoň do konca Bushovho prezidentského mandátu), tak naozaj nepotrebuje, aby sa ruské zbrane – zvlášť prostriedky protivzdušnej obrany – dostali do Sýrie a Iránu. Nechcú aby Rusi predávali do týchto krajín moderné stíhačky, moderné spojovacie prostriedky, a čo nechcú najviac, aby Rusi Iránu neposkytli žiadnu jadrovú technológiu.
To však je presne to, čo Iránci prostredníctvom Mottakího deklarovali. Aj keď sa iránsko-ruské rokovania týkali len civilných technológií, rozdiely vo výskume medzi civilným a vojenským využitím atómu nie sú zase také veľké. V krátkosti a jasne Rusi dali Amerike signál, že nie je až také ťažké urobiť niečo, čo považujú USA za najhoršiu nočnú moru – spôsobiť, aby Irán mal jadrové zbrane.
Je to len pár dní, čo aj Francúzi varovali Irán, že vojenský zásah voči nemu je možný. Z tohto uhľa pohľadu má preto iránsko-ruské stretnutie obrovský význam. Rusi nemajú záujem, aby Irán bol zdevastovaný útokmi USA. Chcú, aby Irán robil presne to, čo robí – aby viazal americké sily v Iraku. Preto je Rusko ochotné poskytnúť a poskytuje Iránu technológie, aby prípadný americký letecký útok stál USA omnoho viac, ako by tomu bolo bez jeho pomoci. Sú dokonca schopní vytvoriť situáciu, že bez pomoci pozemných síl účinný útok na Irán bude nemožný. Letecká vojna proti Iránu môže stáť USA až príliš veľa – čo do stratenej leteckej techniky i pošramotenej povesti a môže sa vďaka ruskej pomoci zmeniť na ťažkú vyčerpávajúcu kampaň bez víťaza. USA môžu síce zvíťaziť vo vzduchu, ale nebudú mať dostatok pozemných síl, aby presadili svoje záujmy. Rusko samozrejme neplánuje vojnu proti USA, ale s radosťou poskytne všetky prostriedky na predlžovanie vojny v Iraku. A nemenej ochotne poskytne Iránu zbrane, ktoré spôsobia Američanom ďalšie straty.
Skutočné ruské ciele? Je však veľmi pravdepodobné, že táto Ruská politika je len dymovou clonou. Keď sa spýtame sami seba, aké záujmy majú Rusi v Iráne a Iraku, tak si v podstate musíme odpovedať, že takmer žiadne. Je možné (a pravdepodobné), že z ruskej strany ide len o ponuku o výmenný obchod. Rusi sú reálne pripravení nechať Američanom voľnú ruku v Iraku a Iráne, ale niečo za to chcú. K tomu majú teraz mimoriadnu príležitosť, ktorá sa za pár mesiacov, či rokov už nemusí opakovať. Skúsme si definovať, o čo by mohli mať záujem:
- na Kaukaze – aby USA zastavili svoju podporu Gruzínsku a prinútiť gruzínsku vládu k spolupráci s Moskvou. S tým, že vzťahy USA a Turecka sú v súčasnej dobe veľmi chladné, by Rusko obnovilo svoj vplyv na Kaukaze a ponechalo by si v zálohe Azerbajdžan ako nárazníkovú zónu voči Iránu,
- na Ukrajine a v Bielorusku Rusi očakávajú ukončenie americkej pomoci na západ orientovaným mimovládnym i vládnym organizáciám,
- v pobaltských štátoch – minimalizovať ich úlohu v NATO, nerozmiestňovať tam žiadne cudzie jednotky (poľské zvlášť) a zastaviť protiruské nálady a propagandu,
- nedeliť Srbsko, netrvať na samostatnosti Kosova,
- ustúpiť od plánov rozmiestniť prvky protiraketovej obrany v Poľsku a ČR.
Inými slovami, Rusi chcú, aby USA odišli z územia bývalého ZSSR a nikdy sa tam nevracali. Inak sú pripravení 16. októbra dosiahnuť dohody o vojenskej spolupráci s Iránom a dodať mu zbrane, ktoré by sa veľmi ľahko mohli dostať do rúk povstalcom v Iraku. V prípade, že by Američania zaútočili na Irán pred týmto termínom, budú Irán zásobovať zbraňami podobným spôsobom, ako tomu bolo vo Vietname – dovážali ich tam na lodiach. Ak by USA zaútočili alebo potopili nejakú ruskú loď, Rusko by sa mohlo cítiť oprávnené k útoku na Gruzínsko alebo na Pobaltské štáty. Že to nie je možné? A kto by sa im tam postavil? Ani jedna z uvedených krajín nemá dostatok síl, ktoré by mohli ruskému útoku odporovať bez americkej pomoci viac ako niekoľko hodín. A USA nie sú v toto čase v pozícii, že by mohli plytvať silami. Európa, ktorá sa stáva stále závislejšou od ruskej ropy a plynu by sa zmohla možno na vydanie „ostrých protestov“, ale vojensky by nezasiahla.
Už dlhodobo je jasné, že Putin je veľmi silný prezident a že jeho cieľom je obnoviť veľmocenské postavenie Ruska vo svete. Neočakáva, a pravdepodobne to ani nechce, aby obnovil vplyv Ruska v strednej Európe. Vie, že to ani nie je možné. Ale zároveň vie, že:
- ozbrojené sily Ruskej federácie zosilneli od roku 2000 zásadným spôsobom,
- krajiny, v ktorých by mohli zasiahnuť nepredstavujú pre ruské ozbrojené sily žiadnu prekážku, pokiaľ ich ozbrojené sily USA nepodporia,
- ozbrojené sily USA ich podporiť nemôžu, ani keby chceli, pretože sú viazané v Iraku a Afganistane.
Z týchto dôvodov je prezident Putin vo veľmi výhodnom postavení – môže buď s USA spolupracovať alebo môžu vytvoriť Amerike omnoho zložitejšie problémy v Iraku, Sýrii, Libanone a Afganistane.
Ako ďalej? Putin a Rusko v mocenskej politike nie sú žiadni nováčikovia. A nie sú ani žiadni hlupáci. Vedia, že Amerika je vojensky aj ekonomicky silnejšia. Ale v súčasnosti existujú miesta, kde sa im Amerika postaviť nemôže. Rusko v takejto výhodnej pozícii ešte od rozpadu ZSSR nebolo. Za nejaké dva – tri roky už možno opäť ani nebude. Preto musí konať a konať rýchlo.
Preto je zrejmé, že Putin 16. októbra pricestuje do Teheránu a uzatvorí tam zmluvy – či už o dokončení atómovej elektrárne Busher alebo o dodávkach zbraní pre iránske ozbrojené sily.
Na druhej strane USA môžu opustiť svojich spojencov v krajinách, o ktoré má záujem Rusko a nechať Putina rozšíriť jeho sféru vplyvu. Za tento ústupok im Rusi nechajú voľnú ruku v Iráne a nebudú dodávať ani zbrane na Blízky východ. Putin teda prostredníctvom iránskeho ministra zahraničných vecí Mottakího dal USA mesiac na rozmyslenie, aby mu dali vedieť, ako budú postupovať.
V tejto hre je čiastočne neznámou prekvapujúco Irán. Ten môže Rusom ich hru pokaziť. Ak sa Iránci s USA dohodnú na spoločnom rozdelení moci v Iraku, Rusom zostanú len oči pre plač. Iránci sú samozrejme nadšení tým, že Putin navštívi Teherán. Táto návšteva in dáva aj veľa možností na vyjednávaniach s Američanmi. Otázkou preto zostáva, ako sa zachovajú obe strany – USA i Irán.
Americké sily sú v súčasnosti pevne viazané v Iraku a je možné, že za niekoľko mesiacov aj v Iráne. Je možné, že v priebehu niekoľkých rokov dokonca vo svojom boji aj uspejú. Avšak cena za tento prípadný úspech necháva pre Rusko mnoho na široko otvorených dverí v iných oblastiach sveta. Do jedných z týchto dverí Rusko určite vstúpi. Pred Bielym domom preto stojí niekoľko neľahkých otázok a ešte ťažších odpovedí: Akú má Irak pre USA cenu? Stojí za to, aby Rusko obnovilo svoj vplyv a pripravilo si geopolitické podmienky pre vznik nového Sovietskeho zväzu?
Ing. Ivan Paulov je nezávislý analytik.
Článok napísaný s využitím zahraničných zdrojov.
Související články:Peripetie rusko-íránské atomové spolupráceIvan Paulov (redakceruskodnes.cz) Vytisknout článek
| |
| Tomáš Glanc: Ruská kultura 2000–2008 |
|---|
| Existuje Putinova kulturní politika? Každý režim vytváří určité prostředí, a to se projevuje i v kultuře. Zároveň na rozdíl od sovětské centralizace a stranických usnesení není tento vliv v současnosti zdaleka tak artikulovaný a přehledný a jeho charakteristika svádí k povrchnostem a zjednodušením. více >> |
|
| Dvojnásobný prodej zahraničních značek aut |
|---|
| Prodej automobilů neruských značek stoupl za posledního půl roku o 48 % v porovnání se stejným obdobím v minulém roce. Celkem se od ledna do května 2008 prodalo v RF 855 472 aut. Jak uvedly finanční noviny RBK Daily, jen za květen se zvýšil prodej o 42 % na 200 079 automobilů. více >> |
|
|
